Aké opatrenia proti koronavírusu aplikuje Taiwan? Porovnanie s Nemeckom

Autor: Ľuboš Sklenár | 23.3.2020 o 8:20 | Karma článku: 8,06 | Prečítané:  2633x

Taiwan, Nemecko a nový koronavírus. Každá krajina k nemu pristupuje inak. V skratke, iný kraj, iný mrav.

Ako na Taiwane bojujú proti koronavírusu? A ako bojujú v Nemecku?

Mal som možnosť stráviť niečo viac ako 2 týždne na Taiwane. Počas pobytu sme na dopravu používali rôzne druhy dopravy – autobusy, rýchlovlak, bežné prímestské a mestské vlaky, metro, skúter, auto, lietadlo a loď. Pohybovali sme sa po celom ostrove, na vidieku ako aj po mestách a horách. Moje postrehy z oboch krajín súviace s koronavírusom nájdete v tomto blogu.

Cesta na Taiwan, ísť či zostať doma?

Cestu na Taiwan sme mali naplánovanú cca. 7 mesiacov vopred. Mali sme letieť s Air France. Pár mesiacov pred našou cestou sa objavil nový koronavírus. Situáciu sme monitorovali a mali sme aj limit - v prípade, že na Taiwane bude 100 a viac potvrdených prípadov, cestu zrušíme. V tom čase sme na Slovensku nemali ani jeden prípad nákazy a v Rakúsku, kde prechodne žijem a pracujem, sa začali objavovať prvé jednotky prípadov tesne pred našim odchodom.

Air France nám ponúkli stornovať alebo preložiť letenku na iný termín. Vzhľadom na nízky výskyt prípadov na Taiwane a poučení od známeho z Taiwanu o ich opatreniach proti šíreniu koronavírusu sme usúdili, že je bezpečnejšie vycestovať, ako zostať v Rakúsku, kde opatrenia neboli žiadne.

 

Let s Air France

Na Slovensku sa nám podarilo kúpiť 5 štandardných rúšok, respirátory už neboli k dispozicií. Takto vybavení sme vyrazili autom do Budapešti na letisko. Budapešť sme si vybrali kvôli cene, ušetrili sme tak 400 EUR oproti cene leteniek z Viedne. Zaparkovali sme na jednom z Park & Fly a vybrali sa na let Budapešť > Paríž. Rúško nemal skoro nikto, okrem asi piatich ľudí v inak plnom Airbuse A319. Bolo to akceptovateľné, nakoľko vtedy ešte koronavírus nebol v Európe témou číslo 1. Rúško sme nemali na tvári ani my.

V Paríži na letisku sa rovnako chránilo (a chránilo aj ostatných) iba zopár jednotlivcov.

Pri lete v poloprázdnom Boeingu 787 Dreamliner z Paríža do Taipei sme si už rúško nasadili – keďže približne polovicu pasažierov tvorili Taiwanci. Trošku ma prekvapilo, že sa nijako nechránili stewardi. Asi 60 % pasažierov malo rúška alebo respirátory.

 

Prílet do Taipei:

Po prílete sa nás na letisku spýtali, či sme boli v poslednom čase v Čine, Iráne, Taliansku alebo v Južnej Kórey. Po tejto otázke aj prelistovali všetky strany v pase, aby si overili, či neklameme. Neviem, čo urobili s tými, ktorý boli predtým v jednej z týchto krajín, nezisťoval som. Následne sme prešli cez oblasť vybavenú termokamerami. Keďže sme nemali teplotu, pustili nás do krajiny.

Od známeho pochádzajúceho z Taiwanu sme mali informáciu o tom, že Taiwanci zrušili hromadné zájazdy Číňanov na Taiwan organizované cestovnými kanceláriami. To znamenalo, že hotely boli prázdne, turistov nebolo veľa (väčšinou išlo o domácich alebo Japoncov). Medzi Taiwanom a pevninskou Čínou sa ale naďalej lietalo.

Tiež sme mali informáciu, že takmer všetci nosia rúška. Poučení sme teda nastúpili do vlaku z letiska do mesta a naozaj – každý vo vlaku mal rúško, okrem dvoch bielych nepoučených turistov, ktorých sme zahliadli.

Inak život na Taiwane fungoval normálne. Nič nebolo zatvorené, nebol žiadny zákaz vychádzania, neboli uzatvorené hranice. Boli otvorené múzeá, deti chodili do školy. Neboli žiadne viditeľné obmedzenia. Napriek tomu sa počet potvrdených ľudí nakazených koronavírusom na Taiwane pohyboval iba okolo čísla 30. Taiwan je husto obývaný a má okolo 23 milónov obyvateľov.

 

Nosenie rúšok:

Približne 90 % ľudí nosilo rúško na ulici, pokiaľ hovoríme o väčších mestách. Toto sa veľmi menilo podľa oblasti – v horských oblastiach a v menších mestách rúško používalo na ulici iba okolo 50 % ľudí. Takmer 100 % v rúšku odetých bolo v MHD, vlaku, autobuse a.t.ď. Rúško mal každý predavač, pumpár, vodič autobusu, taxikár – teda hocikto, kto poskytuje nejakú službu a prichádza do kontaktu so zákazníkmi. Niektoré obchody alebo múzeá priamo požadovali rúško, bez ktorého vás odmietli pustiť dnu.

Miestni si mohli kúpiť na jednu osobu 3 rúška za týždeň po predložení idenfitikačného dokladu. Tak sa zamedzilo špekulantom skupovať zásoby. Mnohí si medzi rúško a tvár vkladali "filter" – kus látky z materiálu na pohľad  podobného tomu, z akého sa vyrábajú vlhčené utierky. Tento filter samozrejme nebol vlhčený. Takto mohli rúško používať dlhší čas, filter menili každý deň. Lepšia ochrana ako žiadna, najmä keď ju aplikoval takmer každý.

Dezinfekcia:

Vo vlaku či metre bolo často cítiť ten zápach, ktorý všetci poznáme. Volám ho nemocničný smrad. Na konečnej zastávke nabehla čata, ktorý vydenzifikovala vozeň, najmä madlá a tyče na držanie.

V mestských autobusoch bolo možné vidieť obyčajnou lepiaciou páskou o tyč prilepenú dezinfekciu v dávkovacej fľaši. Kto chcel, mohol si vydenzifikovať ruky.

Pri vstupe do niektorých múzeii, budov či na rôzne atrakcie ste nemohli vôjsť bez toho, aby ste si nevydenzifikovali ruky. Vaščinou vám ju z dávkovača strekol na ruky priamo predavač lístkov.

Zaujímavosťou bola taxikárka, ktorá si počas jazdy dezinfikovala svoje ruky a volant.

 

Meranie teploty:

Meranie teploty pred vstupom do chrámu, múzea či do lietadla nebol ničím výnimočným. Nikdy sme nemali zvýšenú teplotu, neviem teda, čo zlé vám urobia, ak ju zvýšenú máte. Neraz nám dokonca zmerali teplotu aj v reštaurácií, keď už sme sedeli za stolom a išli sme si objednávať.

 

Ďaľší vývoj nákazy:

Čoskoro sa začali objavovať masívnejšie počty prípadov vírusu v Európe aj na Slovensku. Situácia sa zhoršovala a mal som obavu, aby Taiwan nezrušil letecké spojenie s Európou. Nikdy by mi nenapadlo, že Európa začne blokovať príchod z bezpečných krajín - aby si to niektoré štáty zjednodušili, zaviedli úplný zákaz vstupu (okrem občanov). Prvé bolo Maďarsko, tesne predtým ako sme sa mali vrátiť. Nepovažoval som za nebezpečné, ak vystúpim po prílete z bezpečnej krajiny s všetkými možnými ochrannými prostriedkami v Budapešti, vezmem si auto a odcestujem do Rakúska. Respektívne som si neprišiel o nič nebezpečnejší, ako maďarský občan, ktorý to isté urobiť mohol. Mne však chýbalo občianstvo, takže som sa zmieril s tým, že moje auto zostane v Budapešti nevedno ako dlho a ja za to zaplatím.

V tlači sme sa dočítali, že nové prípady nákazy na Taiwane, ktorých už bolo skoro 70, prinášajú Európania.

Nové a nové prípady nákazy vo svete znamenali, že ľudia začali stornovať alebo preplánovavať lety a letecké spoločnosti preto rušili jeden let po druhom. Všetko sa menilo zo dňa na deň. Situácia sa vystupňovala a v priebehu asi 3 dní sa všetko obrátilo naruby.

Pre tých, čo kritizujú, prečo sme sa hneď nevrátili, mám jednoduché vysvetlenie. Celková dĺžka letu aj s prestupom môže dosiahnuť okolo 20 hodín. Letíte cez niekoľko krajín. Využívate 3 rôzne letiská a letíte dvoma linkami. Najskôr vám zrušia vstup do jednej krajiny. Na druhý deň Vám zrušia jeden z dvoch letov. Leteckej spoločnosti, keďže jej zákaznícky servis je preťažený, trvá 1,5 dňa, pokiaľ Vás prebookuje na druhý let.

Následne sa dozviete, že zrušili váš druhý let. Snažíte sa kontaktovať leteckú spoločnosť, ale nedá sa - keďže sa o to snažia všetci. Trvá ďaľší deň, pokiaľ vás prebookujú na iný let, ktorý sa koná o deň neskôr, ako ten predošlý. Na ambasády sa nedá dovolať. Z Európy sa nám dostáva každých pár hodín informácia o novom zákaze, o novom opatrení. Okruh krajín, cez ktoré sa vieťe dostať domov, sa zužuje každých niekoľko hodín. Niektoré lety sú plné. Skúste si v týchto podmienkach niečo preplánovať – pokiaľ neviete, čo bude za hodinu a pokiaľ sa nikam nedovoláte. A pokiaľ sa niektoré európske krajiny rozhodli zahodiť pojem Občan EÚ.

 

Let konečne nebol zrušený:

Pozeral som s hrôzou každý email, ktorý mi prišiel – bál som sa ho otvoriť, aby tam znova nebola informácia o zrušení letu. Pošťastilo sa, takýto email nikdy viac neprišiel a náš posledný let s China Airlines (ide o taiwanskú leteckú spoločnosť) nebol zrušený. Zmenili sme destináciu z Budapešti do Frankfurtu – to bola jediná možnosť, ako sa dostať do Európy. Šťastlivci s maďarským občianstvom by mohli pokračovať s prestupom vo Frankfurte do Budapešti. Tí, ktorí to stihli, mohli pokračovať s prestupom do Viedne – avšak už lietalo len minimum leteckých spoločností a lety boli plné. Pre nás teda voľné miesto nezostalo. Plán bol doletieť do Frankfurtu a odtiaľ vlakom do Viedne. Dúfali sme, že počas 12 hodinového letu, kedy budeme offline, sa opať niečo v Európe nezmení a my nezostaneme uväznení v Nemecku.

 

Nemci...?

Čakal som, že sa týmto letom  bude evakuovať kopa Európanov. Čakal som tiež, že si budú uvedomovať vážnosť situácie. Zostal som mierne zaskočený. Pri gate samý Günter, Helmut či Ursula, asi 10 % z nich malo rúška, zvyšok nič. V lietadle vedľa nás sedela jedna zodpovedná Nemka, ktorá mala celú cestu rúško aj rukavice. Pred nami, za nami, starí, mladí, zdraví, chorí...najmä chorí. Nikto nič – všetci chrchľali, smrkali, kýchali. Polovica z tých, ktorí pred odletom mali aspoň to rúško, ho v lietadle nosili zásadne na svojom krku. Jeden pán, s rúškom na krku, tam pokašliaval a kýchal celú cestu, kúsok od nás. Korona, alebo nachladnutie? Chrípka? Kto vie.

Celý let som sa hanbil za nás, bielych, pred zodpovednými taiwanskými stewardami aj pilotmi, ktorí boli vybavení rúškami aj rukavicami. Predsavoval som si, aké to asi je pracovať v takýchto podmienkach, keď tí, o ktorých sa v liedadle staráte, na váš kašlú. Doslova.

 

Nemci, to vážne?

Pristáli sme. Konečne. Najskôr nás opäť natlačili k nezodpovedným nemcom do autobusu a odviezli k terminálu.

Kto mal nemecký pas, mohol isť rozosievať to, čo nemeckí spolucestujúci rozosievali už v lietadle, do ulíc Frankfurtu. Iba tak, iba preto, že sú Nemci. Pokiaľ ale nemecký pas nemáte, roznášať nič nesmiete. Znie to absurdne. Najmä keď idete z bezpečnej krajiny (v čase nášho odletu mal Taiwan okolo 77 potvrdených prípadov, Nemecko okolo 12 000) a chránite sa rúškom, dezinfekciou rúk, rukavicami a nekašlete a nekýchate.

Zoberú vás vedľa policajti a idú vás riešiť na základe ich opatrenia – jediného opatrenia, na ktoré sa zmohli, a to zakázanie vstupu do krajiny pre tých, čo nemajú nemecký pas. Kašľajúci si to už medzičasom štrádujú niekde po Frankfurte bez ochrany.

Musím povedať, že policajti boli celkom milí. Aj keď dosť mimo, neustále si mýlili Maďarsko, Bulharsko a dokonca Slovensko so Slovinskom. Ani poriadne nevedeli, odkiaľ sme. Museli sme im to vždy opakovať, stále dookola. Horšie bolo, že sa ich pri nás vystriedalo asi 4-5, ani jeden nemal rukavice, ani jeden nemal rúško. Každý nám obchytkával pas. Ľudia, ktorí kontroluju každého jedného človeka a nijako seba ani nás nechránia, by tam nemali čo hľadať. Toto by sa na Taiwane naozaj nemohlo stať, je to vrcholne nezodpovedné, najmä ak má krajina už 12 000 potvrdených prípadov.

 Nikto nám nemeral teplotu. Zaujímala ich iba jedna vec – či máme nadväzujúci let a ako a kedy hodláme opustiť Nemecko. Trápne otázky typu „A čo budete robiť, ak sa Vám nepodarí dostať do Rakúska, čo budete robiť tu v Nemecku? Kde budete bývať? Máte peniaze na lístok na vlak alebo letenku?“ nebudem rozoberať.

Musel som si pred nimi kúpiť lístky na vlak z Frankfurtu do Viedne, 2 ks za spolu 300 EUR. Ukázať im kartu poistenca v Rakúsku. To ale nestačilo. Musel som im tiež ukázať pracovnú zmluvu uzatvorenú v Rakúsku. Príde vám normálne so sebou nosiť pracovnú zmluvu na dovolenku? Mne teda nie, naštastie mám kópie týchto vecí v emaile. Inak by som im tam asi musel smrdieť.

 

Ďalšia kontrola a stanica bez mydla:

Po predložení lístka na vlak, kde sa ešte dodatočne vypytovali, či je naozaj zaplatený a predložení pracovnej zmluvy nás opatrili farebným lepiacim papierikom, ktorý nám nalepili na pas.

Napísal naň nejaké poznámky, podpísal sa a poslal nás na pasovú kontrolu. Tam začal opäť výsluch. Pánkovi sa nezdalo, že v Rakúsku máme iba prechodný pobyt a nebol si istý, či nás chce pustiť. Až keď som si pustil jazyk na špacír, urazene nás pustil.

Pri tom, ako som kráčal letiskom, som si všímal nemeckých dôchodcov, odhadom 70+ rokov. Nebolo ich málo. Nechránili sa nijako. Všade okolo kopa ľudí. Pravdepodobnosť nákazy vysoká. Proste si cestovali, akoby sa nič nedialo. Títo ľudia tu už o pár týždňov nemusia byť.

Presunuli sme sa na stanicu Frankfurt am Main Flughafen Fernbahnhof (na záchode ani nemajú mydlo) a nastúpili do vlaku do Norimbergu, kde sme potom prestúpili na vlak do Viedne. Vo vlaku nemal nikto rúško, ani personál. V oboch vlakoch sme mali štastie na kašľajúcich a smrkajúcich pasažierov len cez uličku sediacich oproti nám. Naštastie vlaky neboli plné, ale už nám to bolo jedno.

Záver:

S úsmevom si spomínam, ako mi kolegovia pred odchodom zo srandy hovorili, že po návrate z Taiwanu by som mal 2 týždne pracovať z domu, aby som ich v kancelárii náhodou nenakazil. Vtedy korona u nás ešte moc neúradovala a nie každý z nich odlišuje Taiwan od Číny. Kto mohol vedieť, že sa situácia tak rýchlo môže zvrtnúť a ja som nakoniec prišiel z pôvodne „nebezpečného“ Taiwanu do „bezpečnej“ Európy. Ak som sa niekde nakazil, tak som si istý že to bolo v nezodpovednom Nemecku. Predstavte si, že je nakazený jeden z tých mladých policajtov, ktorý sa tam tvária, že robia nejaké opatrenia proti koronavírusu, a majú to od nich tisíce ľudí, ktorých denne skontrolujú. V ten deň som si povedal, že Nemci, ak sa nespamätajú, budú mať v krátkom čase nie 12 000, ale 100 000 prípadov.

Poznámka: Tento text bol dokončený 20.3.2020. Stav opatrení v oboch krajinách sa odvtedy mohol zmeniť.

Aktualizácia 21.3.2020: Po troch dňoch od nášho návratu sa počet nakazených v Nemecku vyšplhal už na 22 000. Ľutujem najmä starších Nemcov.
 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Koronakríza už berie prácu Američanom a Nórom. Čaká to aj Slovákov

Aj optimistický scenár je o náraste nezamestnanosti.

Archívny článok

Čierna smrť priviedla človeka na pokraj skazy

Keď niekto v stredoveku ochorel na mor, zomieral v bolestiach a osamote.


Už ste čítali?